blog for everyone

Zazvonilo. Ten krásny, nenahraditeľný zvuk sa rozliehal po celej škole a všetci sa s hrmotom vrhli na obed. Bol piatok, najhorší piatok v mojom živote. Slovíčko trapas som poznala viac než dobre, ale toto už patrilo do inej kategórie, do kategórie nezabudnuteľnosti. A keď som práve teraz potrebovala podporu od mojej najlepšej kamarátky, od človeka ktorého som brala ako najvýznamnejšiu osobu v mojom živote, tak som sa nedočkala. Namiesto podpory mi ešte aj ona zapichla nôž do chrbta. Lenže od nej ta bolesť chutila inak, bola niekoľkokrát silnejšia a a zanechala omnoho hlbšie rany ako od ktorejkoľvek osoby ktorú som poznala. A tak som aj ja zakúsila pravdivosť výroku: „V núdzi poznáš priateľa.“ Nikdy som takýmto veciam nevenovala pozornosť. Poznala som ich, ale tak ako všetci, neverila im. Myslela som si, že svoje okolie poznám dobre, že ho mám ako na dlani a dala by som za neho aj ruku do ohňa, ale zbytočne. Necenilo si ma, bola som iba súčet stáda, do počtu. Len jeden človek sa mi v tiesni neotočil chrbtom a pritom som ho skoro vôbec nepoznala. No bola to jediná podpora, moja jediná nádej, jediný zmysel prečo sa hrdo pozbierať a ísť ďalej. Poďme poporiadku. Tak ako každý deň aj ten dnešný ma privítal pomalým zaspatým ránom, plným ponáhľania sa. Nemala som problém so skorým vstávaním , ale kým som rozkázala svojmu podvedomiu si vybrať konečne niečo z mojej skrine tak mi to zabralo polku rána. Cesta do školy bola ešte v celku pokojná. Teror sa začal až po príchode do triedy. Hneď zo začiatku sa mi zadalo niečo podozrivé, no tvárila som sa akoby nič a zachovala som chladnú hlavu. Nebola som z tých čo dlho vydržia mlčať a tak, keď sa predo mnou premával už piaty chichtajúci sa spolužiak hneď som sa na neho oborila: „ Čo do pekla sa na mňa škeríš? Čo si o sebe myslíš? Že si zjedol múdrosť sveta? Urob mi láskavosť a odpáľ sa na tú planétu z ktorej si práve pristál! Nestojím o tvoje úsmevy!!“ Chudák. Keď si to tak uvedomujem nemohol za to, no nutne som potrebovala človeka na .ktorom som si mohla infiltrovať svoje pocity, Nikto mi nič nechcel povedať, len sa na mňa usmievali tým prihlúplym výrazom typu- si fakt trápna. Čo som mala robiť pobrala som sa za mojou najlepšou kamarátkou. Jej pohľad ma však tiež ranil. Nebol plný súcitu a ochoty ako vždy ale naopak teraz bol mrazivý, ba priam až ľadovo mrazový, plný nenávisti. Napriek všetkému som sa jej opýtala čo sa to deje. Jej reakcia bola ešte šokujúcejšia. Odvrkla mi akoby ma nenávidela, akoby som bola jej nepriateľka. No najväčšmi prekvapujúce bolo čo mi povedala: „Netvár sa akoby si o tom nevedela. Začala si si niečo s tým chalanom z vedľajšej triedy!“ Neverila som tomu. Ako tomu mohli všetci uveriť? Ako tomu mohla uveriť ona? A prečo ich práve takáto hlúposť zaujala? Nerozumela som tomu, bolo to nepochopiteľné. Podišiel ku mne kamarát a začal ma urážať. Otočila som sa, hľadala som u nej podporu, dúfala som, že sa ma zastane, no pod jej ľadovým pohľadom sa mi podlomili kolená, oči mi zaliali slzy. Vedel som, že aj keď nedala nič najavo v duchu s ním súhlasila. Natoľko som ju poznala, alebo nie? To som si myslela aj doteraz a predsa mi v neočakávanej chvíli ešte podkopla nohy. Posledné na čo som sa zmohla bol útek na WC-ko. Sadla som si na zem v kabínke, zamkla za sebou dvere a rozplakal som sa. Musela som to dať najavo, nevládala som to viac v sebe dusiť. Prevalilo sa to. Preliala sa šálka mojej hrdosti. Všetko sa to na mňa valilo ako neuveriteľne rýchla niekoľko tonová lavína. Pochovala ma pod svoju studenú a hrubú prikrývku a ja som ani len netušila ako sa spod nej mam vyhrabať a či sa z nej vôbec chcem vyhrabať. Veď čo ma čakalo tam hore? Niečo ešte horšie, kamarátka , ktorá ma zmetie dolu kopcom ako vietor, silný, chladný a nevydržateľný. Vedela som, že majú pravdu. Skutočne som bola vonku s chlapcom z inej triedy, no myslela som, že sa to nikto nedozvie, a ak tak, že moja údajná najlepšia kamarátka bude stáť po mojom boku a bude sa tešiť so mnou. Možno to tak bolo na každej škole, neznášanlivosť a rivalita medzi dvoma rovnako starými triedami. Vedela však jedno, chlapca s ktorým som včera strávila to najkrajšie popoludnie v mojom živote už nikdy neuvidím kvôli hlúpym školským zvykom. Nebolo to spravodlivé. Pre spresnenie situácie chodím do deviatej b, do triedy, ktorú by som nevymenila za nič na svete, pretože je tá najlepšia. Boli sme ako tím, ťahali sme za jeden povraz, boli sme najlepší kolektív, ktorý vedel učiteľov dohnať do šialenstva. Boli sme trieda ktorej chýbali hocičo len nie humor. A odrazu sa to všetko zrútilo ako domček z karát. A kto ho zrútil??? Vetrík, jemné povetrie, ktoré na začiatku vyzeralo tak neškodne, no príliš rýchlo prerástlo v neočakávanú silnú víchricu. A všetko bola moja chyba, už od dávna som vedela aký nepriateľský postoj držíme proti deviatej a a nikdy som nemala potrebu ho zmeniť, keďže celá ich trieda sa skladala z povýšeneckým arogantných rozmaznaných detičiek. No on do tej triedy nepatril, bol úplne iný. Jeho modré oči pozorujúce okolie cez šatku optimizmu hovorili za všetko. Jeho úsmev, ktorý tebou prešiel a nenechal ťa nadýchnuť. Jeho tvár mala ostrá, no pri tom nádherné črty, jeho športová postav svedčila o tom, že na sebe pracuje a jeho charakter??? Človeka, chlapca s takým dobráckym úprimným srdcom som skutočne ešte nevidela. Jediný problém bola trieda do ktorej patril. Nebyť tej hlúpej železnej opony padnutej medzi dvoma triedami, kamarátilo by sa s ním každé dievča z našej triedy. Práve preto bol jediný s kým som sa z ačky rozprávala a on bol rád, že vidí aj niekoho kto sa nepozerá ktorý vlas mu trčí do protismeru. Mala som ho rada a nevedela som či ako kamaráta alebo v tom bolo aj niečo viac. Zatiaľ som to nechcela vedieť. Mala som sa s ním stretnúť opäť dnes o štvrtej, no nevedela som či sa mu po reakcii spolužiakov do kážem pozrieť do očí, do tých krásnych sklenených dokonalých očí, ktoré do kázali odhaliť každú moju myšlienku. Možno to budem ľutovať, ale nehodlám kvôli bande nedozretých bečkarov prísť o niekoho pre mňa tak dôležitého ako bol Alex. Bolo to pre mňa ťažký dekrét, ale rozhodla som sa sním stretávať, nech si o tom hovorí každý čo chce. „Ahoj!“ jemne som ho pozdravila, aby nezbadal moje nadšenie z našej schôdzky. „Čau, už som myslel, že neprídeš!“ „predsa sme sa dohodli.“ A vykročila som bližšie aby sme sa kamarátsky objali na privítanie. „Tak, čo škola? Videl som ťa bežať na WC-ko si v pohode?“ Bol pozorný ako vždy- jeho ďalšia neuveriteľná vlastnosť. „H... Ja neviem či to budeš chcieť počuť..! „Jasne, že chcem! Niečo ťa trápi?“ „Mala som, ako to povedať, vieš spolužiaci sú na nervy z nášho stretávania..“ „Chápem, nechceš už ďalej so mnou chodiť von však?“ „NIE!“ skríkla som asi trocha rýchlejšie ako to bolo potrebné. „Tak v čom je teda problém?“ opýtal sa s úškrnom na perách, Teraz som nevedela či mu prišlo smiešne z mojej reakcie alebo z toho, že sa nad tým vôbec trápim, čo ma trocha znervózňovalo. „Vlastne ani neviem proste ma to vzalo.“ „To som rád.“ A opäť sa na mňa príjemne usmial. „Tak kam pôjdeme?“ „Čo sa ísť prejsť do parku?“ Prikývol. Vstávala som z lavičky, keď ako obyčajne som neovládla rozkázať svojim nohám aby sa neplietli a padala som smerom Alexovi do náručia . Zachytil ma svojimi mocnými rukami a pozrel sa mi priamo do očí. Videla som ako sme obaja stuhli, keď sa môj pohľad stretol s jeho. Boli sme len niekoľko centimetrov od seba a videla som každý detail jeho tváre. Zrazu sme sa začali k sebe blížiť. Cítila som jeho dych a moje nepokojné srdce bijúce o život. Takmer sa už naše pery dotýkali keď sme sa naraz od seba prudko odtiahli. „Prepáč ja neviem čo to do mňa vošlo.“ „V pohode.“ Odpovedala som aj keď podvedome som po tom túžila. Nevedela som či mal podobný názor čo ma naštvalo ešte viac. „Tak teda poďme“ navádzal ma na mnou vymyslenú prechádzku. Pomaly som sa pozbierala a kráčala vedľa neho.